Slovenská hudobná scéna začína nadobúdať väčšiu osobitosť. Potvrdzuje to aj hudba mladej, nádejnej skupiny Billy Barman. Nahráva pre „indie label“ Gregor Agency – G.A. Records. Nesnaží sa teda o rýchle presadenie vo veľkom komerčnom štýle, ktorý často býva predzvesťou umeleckej bubliny s krátkou životnosťou. I keď dve okolnosti by mohli svedčiť o opaku. Najprv propagácia kapely formou účasti v televíznej reklame na alkohol (väčšiu a lepšiu si už nemohla želať!) a potom vzbudenie pozornosti piesňou Mário Kollár, konkrétne jej textom. V ňom si Billy Barman zobrali na mušku speváka skupiny Desmod – Kulyho. Častujú ho slovami: “Ďakujem ti Mário zato, že si mi tak skvelo pomohol, vďaka tebe už nepočúvam rádio.“ Niektorým sa to páči, iným nepáči. Patrím k tým druhým. Pripadá mi to prvoplánové a bezohľadné voči Kulymu. Uznávam však, že to má opodstatnenosť ako reakcia na jednotvárnu hudobnú dramaturgiu väčšiny našich rozhlasových staníc. To mi zatvorilo ústa, ktoré sa už otvárali ku kritickému ohlasu. Onedlho ich znovu otvoril album Noční jazdci – od prekvapenia. V našich pomeroch je totiž nezvyčajný, presnejšie povedané jeho druhá polovica bez piesne Mário Kollár. Ostatné naznačujú jednu z možností, kade by sa mohol uberať vývoj slovenskej hudobnej tvorby v rámci elektronicko-akustického popu, rocku, folku. Billy Barman v tom nie sú ojedinelí. O Hudbe z Marsu to samozrejme platí tiež a priradiť k nej môžeme aj Lavagance, Longital, Živé kvety. Billy Barman to robia spôsobom spájajúcim umelecký potenciál s komerčným. Podmieňuje to i zvuk nahrávok upravený v holandských štúdiách. Mnohé slovenské nahrávky totiž výrazne zaostávajú za svetovým zvukovým štandardom, čo našťastie nemôžem povedať o najlepších skladbách na Nočných jazdcoch. Niektoré, ako napríklad Ahmed, sa približujú ku svetovej úrovni aj po stránke aranžérskej. Veď skladba Ahmed je kultivovanou fúziou viacerých hudobných štýlov rôznych svetov. Bez dobrej hudobnej produkcie by náležite nevyznela. Podpísali sa pod ňu dvaja lídri skupiny – Jozef Vrábel, Juraj Podmanický. Možno sa im podarí zmeniť u nás rozšírený názor, že podstata pôsobivého zvuku nahrávok tkvie v nahrávaní v štúdiách vybavených najlepšou nahrávacou technikou a nie v talente, šikovnosti a erudovanosti hudobného producenta. V skladbe Ahmed je zladený štýl arabského orchestra s európskym. Má ráz scénickej hudby k filmu. Táto skladba je tak filigránska, že keby som ju mal detailne rozoberať, musel by som popísať ešte veľa riadkov. Je v nej to, čo na Slovensku zriedkavo počuť – znalosť svetovej hudobnej tvorby a schopnosť ju citlivo transformovať do slovenskej podoby. Môžem ju pokojne priradiť k zvukomalebným skladbám maestrov súčasného indie popu, napríklad k anglickým The Superimposers, alebo americkým Yeasayer. O piesni Tri vŕby sa dá napísať to isté i keď je realizovaná v inom štýle. A to je dobre, lebo štýlová pestrosť je vizitkou špičkových svetových tvorcov. Tri vŕby rozkošným spôsobom zlučujú ducha The Beatles so surfovou gitarou westernových skladieb Morriconeho. Nádhera. Produkoval ju Marek Rakovický, líder skupiny Lavagance, ako i ďalšiu – Orbit. Tá nás zavedie k elektronickej novej vlne rokov 1978 – 1983, zafarbenej súčasnou sputnikovou sci-fi romantikou. Úsmevne roztomilé. Záverečná skladba Cigánska to všetko podčiarkuje a posúva do polohy, ktorou by sa z môjho uhlu pohľadu mala tvorba Billy Barman uberať ďalej. Mala by mať rozpoznateľný slovenský kolorit. Ten je totiž pre svet vzácnejší, originálnejší ako anglo-americký, ktorého je všade viac ako dreva v lese. Husľová hra typická pre slovenských cigánov, použitá v nostalgicky beatovej skladbe Cigánska s jarmočnou atmosférou, vygradovanou tempom pripomínajúcim zrýchľujúci sa kolotoč je báječný nápad. A o to ide. O dobré hudobné nápady. Billy Barman ich majú. Mnohé ich piesne sú melodicky príťažlivé, originálne po stránke štýlovej i aranžérskej, muzikantsky dôstojné, speváckym prejavom presvedčivé. Čo by sme mali od nich ešte viac očakávať? Aby takto pokračovali ďalej. A niečo pozitívne by sme mali pre nich urobiť aj my.